9. svetová konferencia PCA v Ríme júl 2010

9. svetová konferencia na človeka zameranej a zážitkovej psychoterapie a poradenstva

V dňoch 30. júna až 4. júla 2010 sa v Ríme konala  9. svetová konferencia na človeka zameranej a zážitkovej psychoterapie a poradenstva s názvom Posilnenie; politika pomáhajúceho vzťahu. Usporiadala ju talianska Associazione dell´Aproccio Centrato sulla Persona „Carl Rogers“ a Istituto dell´ Aproccio Centrato sulla Persona za pomoci medzinárodného organizačného výboru zloženého z ďalších členov World Association for Person-Centered and Experiential Psychotherapy and Counseling (WAPCEPC) z iných krajín pod vedením Alberta Zucconiho (ACP Italia) a Jeffreyho Cornelius-Whitea (WAPCEPC). Celkove pracovalo 29 ľudí tri roky na tom, aby sa v Ríme zišlo približne 650 terapeutov a poradcov, zaujímajúcich sa o prístup zameraný na človeka, z 35 krajín sveta. Malo ich byť 36, ale Irán svojich terapeutov a poradcov nepustil do sveta. Bola to teda mohutná akcia, v troch budovách konferenčného centra Aurelia takmer v centre Ríma (len pár krokov, teda 3 km na západ od Vatikánu, ako udávajú propagačné materiály) bežali neustále prednášky v troch veľkých sálach so simultánnym prekladom (taliančina – angličtina a naopak) a v 12 malých sálach referáty, workshopy a encountrové skupiny bez prekladu. Uvážite iste, že to jeden človek nemôže všetko stihnúť, ale zo Slovenska sme sa zúčastnili traja: dr. Hana Smitková, Mgr. Martin Miler a ja, takže sme toho stihli viac – ale aj tak nie všetko. Tu sú naše postrehy.

Po pozdravoch od prezidentov všetkých možných vedeckých spoločností začala vedecká konferencia hlavným príspevkom prezidenta IACP a ACP Italia Alberta Zucconiho. Priznám sa, že som bol na neho zvedavý, pretože som vedel, že spolu s Rogersom zakladal európsky inštitút PCA, vďaka ktorému ja vlastne viem, že takýto prístup k terapii nielen existuje, ale aj funguje. Ale Zucconi ma sklamal. Ako politický rečník by uspel, najmä ak by išlo o extrémistickú stranu, ale ako psychológ... Lámanou angličtinou a patetickým hlasom hovoril o tom, že môžeme a že by sme mali a že je našou povinnosťou podporovať humanistické vedomie (rozumej: povedomie) v pomáhajúcich profesiách. A nielen tam, ale aj na verejnosti, u zákonodarcov, odborných organizácií a všade. Pretože všetky na človeka zamerané a zážitkové praktiky sú vo svete terčom útoku. „Toto je kriticky dôležitý čas na to, aby sme sa – všetci na človeka zameraní a zážitkoví praktici – zjednotili ešte viac než v minulosti!“ volal patetickým hlasom. Vlastne sa tým dotýkal hlavnej témy konferencie a má pravdu v tom, že je dobre, keď sme v povedomí verejnosti, len mi prekáža, keď sa niekto cíti taký napádaný, že začne útočiť na ostatných. Vrchol bol, keď so vztýčenou rukou kričal: „Hanba americkej psychologickej spoločnosti! Hanba americkej psychiatrickej spoločnosti!“ Za to, že do roku 1972 považovali homosexualitu za diagnózu! Akosi som si spomenul, že Taliansko bolo kolískou fašizmu – a bohužiaľ, takéto asociácie sa tu objavili ešte niekoľkokrát a nielen u mňa. Darmo potom zdôrazňoval, aby sme stavali na tom, čo nás spája a nehľadeli na to, čo nás rozdeľuje – už to bolo vedľajšie, darmo opakoval princípy, ktoré postuloval Rogers – už to nebolo nič nové.

Druhý deň ráno začínal Leslie Greenberg referátom o utišovaní seba samého v terapii zameranej na emócie (Emotional-Focused Therapy, EFT). Tomu som sa potešil (I.V.), pretože už nejaký čas hľadám nové postupy v párovej terapii. Ukazuje sa, že úplne nedirektívny prístup pri rozhádaných dvojiciach vedie k tomu, že sa v poradni pohádajú ešte viac a tým sa iba utvrdia v presvedčení, že je to medzi nimi naozaj zlé – a o to mi nejde. Skúšam byť direktívnejší, ale ani postup, ktorý mám od Polly Iossifides ešte z dlhodobého výcviku PCA pred 20 rokmi, totiž urobiť dva individuálne rozhovory, najprv 20 minút s jedným z manželov, potom s druhým, za prítomnosti partnera, vedie veľmi často zase len k tomu, že keď ten druhý dostane možnosť vyjadriť sa, tak sa vyjadruje len k tomu, čo z toho, čo povedal ten prvý, nie je pravda. Ten prvý sa začne brániť a dokazovať, že to pravda je a už sa vezieme smerom k väčšiemu konfliktu. Keby sa potom ten konflikt dal zmierniť... no, neviem, niekedy premýšľam o tom, že už asi natoľko nedôverujem tomu liečivému procesu v priaznivých podmienkach kongruencie, akceptácie a empatie. Faktom zostáva, že na ďalšom vývoji poradenského vzťahu častejšie pozorujem, že v prípade páru prvotný pád do hĺbok konfliktu neprechádza do pozitívneho smeru, ako to vídavam u jednotlivcov. Objavil som Sue Johnosonovú, kanadskú párovú poradkyňu a napadlo učiť sa od nej. Na psychoterapeutickej konferencii v Trenčianskych Tepliciach ma presvedčil Laco Timuľák a Martin Miler, že Greenberg je lepší. Jednak je to Johnosnovej učiteľ a potom, zaoberá sa aj individuálnou terapiou. Nadviazali sme s ním kontakt, prisľúbil, že v roku 2011 príde a teraz ho teda spoznám aj osobne.

Proces utíšenia seba samého v EFT, ako sa presne referát volal, je hneď zaujímavý nápad. Už taliansky preklad autopacificazione anglického self-soothing mi pomohol utvrdiť sa v tom, že ide o upokojenie seba samého a ponúka polatinčenú podobu anglosaského slova self-soothing, ktoré mi pripadá príliš laické. Autopacifikácia, pacifikovať sa, to znie už odbornejšie. A smeruje presne k tomu, čo hľadám: k zmierňovaniu príliš zahlcujúcej, príliš intenzívnej emócie. Greenberg hovorí o regulácii emócii, čo mi – nedirektívnemu liberálovi – trochu prekáža, ale či netreba regulovať aj tok riek, aby sa nevyliali a nenapáchali škodu, keď je v nich veľa vody? Regulácia, či transformácia podobne ako v modeli Virginie Satirovej znamená empatické porozumenie emócie a starostlivá podpora od opatrujúcej osoby a z toho vyplynie odolnosť a vnútorná sila človeka, pričom opatrujúcou osobou môže byť neskôr aj virtuálna osoba, čiže časť seba samého. Mne (teraz do textu vstupujem ja - Hana) sa tento proces nezdal nijako nový ani technikami, ktorými sa k tomu upokojeniu máme dostať (napr. meditatívne formy regulácie emócií, dýchaním a pod), ale zdá sa mi dôležité aspoň z času na čas upozorniť aj na samozrejme vyzerajúce veci. Čo sa mi na tomto príspevku páčilo bolo, že tento proces je súčasne procesom sebavyživovania (self-nurturing), prejavom starostlivosti o seba, čo si podľa mňa veľakrát nedoprajeme.

Celé predpoludnie v hlavnej kongresovej sále patrilo Greenbergovi a jeho spolupracovníkom. Ďalší príspevok mal spolu s Jeanne Watsonovou, tiež jeho bývalou študentkou, Robertom Elliottom a Albertom Zucconim a týkal sa identifikácie spoločného základu medzi zážitkovým a prístupom zameraným na človeka. Robert Elliott je na pohľad zaujímavý chlapík. Dlhé, už prešedivené vlasy vzadu stiahnuté do konského chvosta mal prikryté koženým kovbojským klobúkom, džínsy k tomu a ruksak na chrbte – vyzeral, ako keby prišiel rovno z prérie! A ja som si chcel priniesť čierny oblek! Mimochodom, v oblekoch s kravatou chodili len domáci. V takmer štyridsaťstupňových teplotách sa v nich potili už aj oni, ale zrejme pokladali za dôležité obliecť sa primerane významu akcie, čo sa mi zdá v Taliansku rozšírený zvyk: aj na obrazovke televízora, ktorý sme si občas na izbe s Martinom zapínali, boli všetci muži vždy v obleku. Tí, čo hlásili správy o počasí, dokonca v uniforme! Ale zvyšok sveta sa aj na svetovej konferencii obliekal ako v sparnom lete: tričká, krátke nohavice, sandále. Čoskoro sme to začali praktizovať aj my, a to aj napriek tomu, že v interiéri bolo vďaka klimatizácii  o 10 – 15 stupňov menej.

Zdá sa, že spoločného je v oboch prístupoch dosť. Vlastne všetko, pretože Robert Elliott len prekladal alebo tlmočil termíny EFT do PCA: pri empatii sa hovorí o empatickom vyladení, terapeutické puto je kongruentný vzťah terapeuta ku klientovi, plnenie úloh je v podstate explorácia, čiže skúmanie klientovho vnútra, ktoré sa deje za dostatočného naplnenia podmienok empatie, nepodmieneného pozitívneho prístupu a kongruencie u klienta samo, len tu terapeut smeruje klienta, aby pracoval na dôležitých emóciách, a ponúka možnosti terapeutickej práce, čiže riadi proces. Terapeut teda využíva porozumenie aj na to, aby v určitom momente navrhol klientovi, že by mohlo byť užitočné porozprávať sa s imaginárnym druhým človekom, zamerať pozornosť na telesný zmysel alebo pomocou evokatívnej metafory facilitovať návrat klienta do minulej problematickej scény. Pre mňa to bolo dôležité, pretože jazyk EFT ma skutočne niekedy odrádza: zdá sa mi, že EFT veľmi stavia na schémach, hovorí o regulácii, či už vlastnej alebo prostredníctvom druhého človeka apod. Konečným dojmom, ktorý som z Elliottovho príspevku mal, bol ten, že hoci sa zdajú byť direktívnejší a schematickejší, menej zážitkoví a viac didaktickí, predsa len uznávajú ten istý názor na človeka a jeho bytie vo svete.

Elegantná, prešedivená Jeanne Watsonová je dáma. Neskáče druhým do reči, tvári sa vážne, ale vie sa aj žiarivo usmiať a keď sa rozhodne predniesť hodinový referát, tak ho prednesie, aj napriek tomu, že jej organizátorka nosí k rečníckemu pultu ceduľky s počtom minút, ktoré ešte zostávajú do skončenia vymedzeného času. Nenechá sa vyviesť z konceptu, pokojne povie všetko a nepreskočí žiadnu snímku z tak isto esteticky upravenej prezentácie v PowerPointe o procese transformácie presahujúcom model procesu. Síce aj ona začala tým, že sme v obliehaní a musíme ustrážiť našu prácu aj pre budúce generácie, ale vcelku bola omnoho mierumilovnejšia ako Alberto Zucconi. Najprv predniesla Rogersovu teóriu, potom Damasiovu a napokon došla k spoločným záverom. Pre tých, čo nepoznajú Damasia, podobne ako ja, je to portugalský neurológ, žijúci v Los Angeles, USA, kde riadi Inštitút mozgu a kreativity. Pre naše účely je zaujímavé, že delí emócie na primárne a sekundárne, ale naopak ako je to v EFT. Takže pozor! Nepomýliť sa!

Popoludní som pokračoval (I. V.) v greenbergovskej šnúre a dobre som urobil. Workshop o odpúšťaní a púšťaní bol jeho poslednou prezentáciou na konferencii a nasledujúci deň už odišiel. Workshop sa, pravda, nelíšil od prednášok: tak isto to bol sled téz premietnutých na modrom pozadí a k tomu prednáška, len jedna snímka obsahovala individuálne imaginárne cvičenie: mali sme zavrieť oči a predstaviť si vlastné emocionálne zranenie a položiť si otázky: Ako ste vyriešili toto zranenie? Pustili ste ho? Odpustili ste? Nejaký iný proces? Ako by ste definovali pustenie alebo odpustenie? Čo brzdilo vašu snahu o riešenie? Ak ste to dokázali vyriešiť, čo vám pomohlo? Ak ste to nevyriešili, čo ste urobili?

Potom sám definoval emocionálne zranenie (ako ohrozenie alebo poškodenie vlastnej identity a bezpečnej vzťahovej väzby s osobou, ktorá zranenie spôsobila), jeho štruktúru a opísal ho. Ďalej definoval pustenie (letting go) ako emocionálne riešenie, odloženie bremena, dotyčný sa už nevracia k zraneniu a pri stretnutí (aj v duchu) s tým druhým sa už človek nevracia k zraneniu a cíti sa pokojný, neutrálny. Odpustenie je naproti tomu nielen vzdanie sa túžby po pomste a zmene minulosti, ale aj schopnosť nezaslúženého súcitenia a lásky k tomu druhému. Ukrivdený sa prestane pýtať „prečo?“ a žiadať ospravedlnenie. Akceptuje to, čo sa stalo a nepovažuje to za „nespravodlivé“, dokáže veci vidieť jeho očami. Je to teda vnútorný proces, ktorý si nevyžaduje účasť „hriešnika“.

Greenberg ďalej opísal príznaky neodpustenia, rozlíšil chronické a akútne neodpustenie, zdôraznil, čo odpustenie nie je a čo vždy obsahuje, z čoho sa skladá, a tak ďalej, no, hotová veda je z toho. Dokonca nám ukázal škálu na meranie odpustenia. Okrem indikácií existujú aj akési kontraidikácie, kedy nie je odpustenie želateľným výsledkom terapie a, samozrejme, emocionálna diagnostika. Terapia má štyri fázy: 1. Vytvorenie aliancie, 2. Evokácia a explorácia, 3. Práca na prerušeniach, 4. Empowerment a pustenie/odpustenie. Prednášku zakončil údajmi, ktoré dosvedčujú priaznivé dôsledky odpustenia nielen na duševný, ale aj telesný život človeka a peknou schémou procesu odpustenia. Ja (Hana) som bola zatiaľ pozrieť a vypočuť Petra F. Schmida, ktorý je známy komplikovanými príspevkami, je veľmi produktívny a pracovitý (prezentácie z tejto konferencie už visia na jeho stránke - http://schmid.members.1012.at/indexpapers.htm). Venoval sa téme, ktorú nazval Sloboda odpovedať a podrobne a zložito vysvetľoval chápanie PCA ako dialógu. Odvolával sa pri tom na Bubera, jeho vnímanie Ja-Ty vzťahu a nevyhnutne vznikajúceho dialógu, na filozofa Emmanuela Levinasa, ktorý ďalej posunul toto chápanie vzťahu smerom k solidarite, zodpovednosti. Schmid hovoril, že terapia znamená vstúpiť do dialógu, dialóg je jej začiatkom, ľudia v nej sú dialógom. Ďalším kľúčovým slovom bolo odpovedanie (v zmysle reagovania) a hovorí, že ľudia majú reagujúcu (responsive) štruktúru osobnosti; neznámy, ktorého (aj v sebe) sa môžeme báť, ktorý nás môže rušiť a možnosťou ako narábať s týmto cudzím, neznámym, možno nebezpečným, je odpovedať existenciálne svojou bytosťou; sloboda – psychoterapia je pre neho praktikovaním slobody, slobody odpovedať – a to samým sebou a končí – Psychoterapia je dialóg – sloboda odpovedať.

Nasledoval príspevok Petea Sandersa o manufaktúre distresu a predávaní psychoterapie, teda či máme očakávať, že terapia zameraná na človeka poskytne alternatívu modifikácii života? Pete Sanders od roku 1997 žije v dedinke Ross-on-Wye, kde má vydavateľstvo (založené 1993 v Manchestri) PCCS Books a vydáva knižky o PCA. Jednu som si neskôr od neho kúpil, predával ich osobne za pultom, kde sme sa pri príchode registrovali a je o výskume v obore. Jej názov je Person-Centered and Experiential Therapies Work a je to prehľad výskumu v poradenstve, psychoterapii a príbuzných oboroch. Spoluautorom jedného príspevku (Kvalitatívna metaanalýza výsledkov psychoterapií zameraných na človeka a zážitkových) je aj Ladislav Timulak. Prednáška Petea Sandersa podľa mňa nepriniesla nič nové: porovnával PCA s tradičným medicínskym modelom v takých kategóriách, ako napríklad povaha terapeuta: v PCA je to spoločník, sprievodca, kým v tradičnom modeli expert a medicínsky technik. Pridal ešte niekoľko názvov a internetových adries svojpomocných organizácií, ako napríklad European Network of (ex)Users and Survivors of Psychiatry www.enusp.org. Je to ešte treba? Aj vo svete? Ak áno, dosť smutné.

Potom som si išiel vypočuť Marinu Iossifides, dcéru Polly a Iulia Iossifidesových z Grécka, ktorí chodievali ako facilitátori na náš prvý, vtedy československý, vlastne stredoeurópsky výcvik PCA. Polly som ešte vlani videl v Aténach na konferencii, ktorú začali organizovať spolu s Iuliom, len ten sa jej už nedožil. Marina rozprávala o rituáloch vo výcvikoch, teda v gréckych výcvikoch PCA: veľa tam spievajú a hrajú. Viem si to predstaviť, Gréci sa mi zdali veľmi temperamentný, južanský národ, hoci usudzovať na základe jednej návštevy je možno unáhlené. A takéto rituály zvyšujú kohéziu skupiny, čo je určite dobrá vec, napokon aj my sme mali na každom týždňovom sústredení rozlúčkový večierok, čo predtým na dynamickom výcviku neexistovalo, len vidieť výcvik ako rituál, čiže ako fázu, most medzi stavom nevycvičenia a stavom vycvičenia sa mi nezdá až také objavné. Marina je však milá a napriek tomu, že je to dávno dospelá žena, stále mi pripomína dievčatko, na rozdiel od svojej matky, ktorá bola dámou a naozaj akousi matkou azda všetkých účastníčok výcviku.

Večer som si bol pozrieť japonský čajový obrad, čo súvisí s PCA len veľmi vzdialene (obe majú niečo spoločné so zen budhizmom), ale Japoncov bolo na konferencii dosť veľa (mimochodom, viete, že Japonsko bolo prvá krajina, kde vyšli všetky Rogersove diela v preklade ?) a jeden z nich, mladý študent, miluje čajový obrad a preto sa rozhodol ho pre záujemcov predviesť. Menšia sála bola nabitá a všetci sedeli v teple a tichu a takmer bez dychu sledovali úkony, ktoré inak robíme bežne – len nie tak ritualizované a veľmi zjednodušené. Japonec navyše hovoril po anglicky veľmi slabo, takže ani nedokázal všetko vysvetliť, keď sa ho potom na to diváci pýtali, ale našiel sa medzi nimi jeden Belgičan alebo Holanďan, ktorý žil v Japonsku desať rokov, čajový obrad poznal, japonsky aj anglicky hovoril plynule, takže nám ostatným veľa vysvetlil. Čajový obrad je zenová meditácia činnosťou, to je to najdôležitejšie. Ja (Hana) som zatiaľ sedela na stretnutí predstaviteľov členských organizácií WAPCEP s novým vedením, preberalo sa hospodárenie, časopis....Potešilo ma, že sa do rady dostala aj naša anglická kamarátka Sheila Haugh, ktorá sa sťahuje do Prahy, tak nám bude bližšie.

Na druhý deň ráno, to už bolo 2. júla, vo veľkej sále začínal rozpravu M. Biondi, taliansky expert, psychiater. Hovoril o účinnosti psychoterapie meranej aj na fyziologickej úrovni. Myslím, že to je užitočné a môže to presvedčiť mnohých, ktorí azda ešte pochybujú alebo ktorí ešte neboli natoľko v úzkych, aby navštívili psychoterapeuta, len ja som sa s miernym údivom pozeral na pána doktora v bielom plášti, ako robí psychoterapiu spoza písacieho stola – tak to bolo znázornené na jednej z fotografií v jeho prezentácii. Zdá sa, že medicínsky model skutočne ešte pretrváva a v Taliansku možno aj prevláda.

Vzápätí som šiel na prednášku oddaného a činorodého aktivistu PCA z Rakúska Petra F. Schmida, ktorý tentoraz hovoril o človeku a zle: nepozeráme sa na povahu človeka príliš ružovo? Peter Schmid mal aj na tejto konferencii niekoľko príspevkov a zrejme všetky boli dôkladne a zoširoka spracované, filozoficky podkuté a dosť abstraktné. Keď skončil a vyzval poslucháčov na diskusiu, ostalo ticho a potom sa jedna účastníčka ozvala, že mu ďakuje za podnetnú prednášku a že ju ešte potrebuje stráviť. To si myslím, potrebovalo viac ľudí, ani ja som za ním nestíhal. Odkiaľ (pochádza) zlo? Pýtal sa Peter Schmid a odpovede nachádzal vo filozofii – dualizmus vs. všetko bytie je dobré, čiže zlo je neprítomnosť dobra; psychologickými prístupmi k tejto problematike. Napríklad Freud dualisticky rozlišuje eros a thanatos, kým Rogers pozná len jednu motivačnú silu a tou je formatívna tendencia. Hoci Rogers nikde výslovne netvrdí, že človek je dobrý a uznáva, že každý má schopnosť správať sa zle, ale je presvedčený, že formatívna tendencia sa pri zabezpečení podmienok rastu vyvíja konštruktívnym smerom. Pre terapiu z toho vyplýva, že v bezpečnom prostredí môže terapeut dôverovať klientovi a nechať sa ním viesť kamkoľvek, kam sa klient rozhodne ísť. Potom ešte rozvíjal ontologicko-dialektické úvahy ďalej, ale priznám sa, že ich zmysel mi už unikal. Keby ste to chceli skúsiť a sledovať ich ďalej, celú prezentáciu nájdete na adrese http://members.kabsi.at/pfs0/pp-toronto-evil.pdf. Bola som (Hana) pozrieť sériu anglických prezentácií o vzťahovej hĺbke (M. Cooper, R. Knox, S. Wiggins, D. Murphy, D. Cramer – staršie nájdete na http://www.strath.ac.uk/counsunit/research/relationaldepth), čo je koncept rozvíjaný od 90.rokov. Sympatické bolo výskumné skúmanie týchto momentov z rozličných aspektov (t. zn. ktoré to vlastne sú, ako, čím ich môžeme „merať“, ako ich vnímajú klienti...) ale aj poznámka jedného z autorov – že by tieto momenty nemali byť posudzované ako hodnotnejšie než momenty bez pociťovania vzťahovej hĺbky.

Popoludní bolo voľno, ktoré sme využili na to, aby sme si pozreli Vatikán a Castello d´Angelo. Môžem povedať (Ivan), že som si opravil prvý dojem z Ríma, ktorý poznačila dopravná špička na križovatke dvoch hlavných ulíc síce ešte nie na predmestí, ale už mimo historického centra. Táto správa má iný účel, takže len veľmi stručne: už aj v Bratislave sa občas stane, že na červenú ostanú stáť niektoré autá v križovatke, ale tam takto ostávalo niekoľko prúdov áut a tie, čo mali zelenú sa len horko-ťažko a s veľkým trúbením pomedzi ne predierali po jednom, ak sa náhodou niektoré dokázalo posunúť, pomedzi to skútre a chodci... no, hovoril som si, ak nás toto v budúcnosti doma čaká tiež, tak poteš pánbú. Uprostred toho však existuje živá história obkolesená vysokými múrmi, kam obyčajný smrteľník nesmie, ale za 15 Eur ho pustia aspoň do vyhradených miestností Musei Vaticani plných vzácnych umeleckých diel a na koniec sa po niekoľkých hodinách, my sme sa ponáhľali, tak to boli len dve a pol hodiny, dostane do Sixtínskej kaplnky, aby po mnohom híkaní zmĺkol v nemom údive.

Hoci teda, tých niekoľko sto ďalších návštevníkov, ktorí tam boli zároveň s nami, vôbec nezmĺklo, naopak oduševnene sa delilo o svoje zážitky so svojimi spoločníkmi, takže tam bol hluk ako na nádraží a uniformovaní strážnici pod chvíľou volali po utíšení. A vyzývali ľudí, aby išli ďalej. Tak sme išli a sadli si do pizzerie na pravú taliansku pizzu a cestoviny a polievku minestrone. Boli dobré, ale nie iné ako dobrá pizza a dobré cestoviny na Slovensku, len drahšie. Ale čo tam mali všade vynikajúce a lepšie ako na Slovensku, to bola káva! To sú zmeny: v Turecku sa pije čaj a v Taliansku káva. Malá a silná, podobne ako v Budapešti, ale aj veľká a silná a mnohoraká, vždy dobrá.

V sobotu som sa išiel pozrieť na Micka Coopera, o ktorom Hanka povedala, že má sexi hlas. Jeho hlas sa mi ani nezdal taký sexi, ako jeho chlpatá hruď v rozhalenej košeli, ale fakt je, že mal príspevok, ktorý zaujal nielen mňa, ale následne aj mojich kolegov, ktorým som o konferencii rozprával. Hovoril o pluralistickej terapii a potvrdila sa mi skúsenosť Leslieho Greenberga, že ak chcete, aby vás niekto v tomto obore počúval, musíte tomu dať nové meno. Jeho snaha o realizáciu podstaty hodnôt zameraných na človeka, ako znel podnadpis prednášky, bola podložená výskumným dôkazmi, mala logiku a hlásala jasné princípy – o ktorých sa dá diskutovať, samozrejme, ale toto bolo jediné nové na tejto konferencii. Pluralistická terapia – uvidíme, či sa to k nám dostane. O čo teda ide? V podstate o to, že klientove treba ponúknuť to, čo chce, čo si myslí, že potrebuje. Teda aj čo do techník a postupov to môže byť široká paleta metód.

Potom nastúpil Art Bohart, starý pán zo Saybrook University a California State University v Dominguez Hills blízko Los Angeles, ktorý sa má čulo k svetu. Pohovoril na tému integrácie psychoterapie zameraných na človeka. Áno, integrácie, pretože už existuje viacero kmeňov tohto národa: klasická, zážitková, existenciálna, focusing a integratívna. Ale aj umelecká expresívna terapia, terapia zameraná na emócie, motivačné rozhovory a teraz pluralistická psychoterapia. Každá z nich zdôrazňuje iný element Rogersovho humanistického prístupu. Ale všetky podporujú jedinečnosť ľudských bytostí a právo na sebaurčenie. Pravda, Art je tradicionalista. Verí Rogersovmu výroku: dôveruj klientovi, je to klient, kto činí terapiu, je to klientova seba-organizujúca sa múdrosť, čo vytvára zmenu. Dokonca aj ústredné podmienky vzťahu dávajú zmysel len v tomto kontexte. Takže klienti si aktívne vytvárajú interpretáciu terapie tak, aby dostali to, čo chcú. Klienti si vytvárajú svoje vlastné intervencie. Klienti riadia terapeuta (aj keď sú voči nemu úctiví a poddajní). A klienti sú aktívni aj mimo terapie. Takže Bohartova verzia integrovanej, teda ucelenej PCA znie: dôveruj klientovi. Váž si človeka – teda maj k nemu nepodmienene pozitívny postoj, empaticky mu rozumej, buď kongruentný, pretože POSTOJ je to, čo zaváži najviac. Rogers mal pravdu, musíš mať postoj. Potom môžeš navrhovať čokoľvek odkiaľkoľvek, záleží na postoji, ktorý pritom máš. Záleží na detailoch: ak pracuješ s klientom a spolu vytvárate proces, ak na neho citlivo reaguješ, ak si ochotný opustiť všetky svoje nápady a vrátiť sa ku klientovi, potom sa to môže podariť. Nebezpečenstvom teda ani tak nie je klientova poddajnosť, ako terapeutov sklon zneužiť svoju moc a vedomosti. Art sám (Hana) hovoril o podobnosti integratívneho a pluralistického (autori J.McLeod a M.Cooper) prístupu – bez prečítania novej knihy týchto dvoch autorov, ktorej robili neustále reklamu, naozaj nevidím medzi nimi rozdiel. A. Boharth  vystupoval počas konferencie viackrát – vracal sa k „svojej“ téme o seba-liečiacej kapacite organizmu a aktívnom klientovi (kedysi napísal s K. Tallmanovou knihu  - How clients make therapy work), o múdrosti v dysfunkčnom správaní klientov a organizmicky vytváranej kapacite pre tvorivý rast, ktorú podporuje práve psychoterapia. Hoci už má naozaj vyšší vek a občas sa mi/nám plietol s podobne vyzerajúcim starším pánom G. Barrett-Lennerdom, bol vitálny, vtipný, rozprával presne k veci a kriticky, konferenciu a ľudí si naozaj užíval.

Potom nastúpil ďalší múdry starec: Godfrey Barrett-Lennard, pôvodný Rogersov študent v rokoch 1954-1958 a dnes žijúci nestor austrálskej terapie zameranej na človeka. Na jeho prezentácii už trochu vidno vplyv veku: veľa spomínal na minulosť, nie všetko bolo logicky presne a čisto usporiadané, ale ešte pracuje a tvorivo premýšľa. A priletí z Austrálie do tohto horúceho Ríma! Som rád, že som mal možnosť osobne vidieť a počuť. A boli mi milé aj podrobnosti z jeho a Rogersovho života, o ktorých som doteraz nevedel, ako napríklad správa o Rogersovej návšteve Austrálie v januári 1965.

Teraz píše novú knihu o ľudskom živote ako vzťahu. Rozširuje svoj pohľad na to, čo je v živote najdôležitejšie, teda na vzťahy medzi ľuďmi od vzťahu k sebe samému cez vzťahy k jednotlivým osobám až po vzťahy v komunite, organizácii a celom svete. Od vzťahov k ľuďom až po vzťah k materiálnemu svetu.

Popoludní som zašiel na Journal Workshop Micka Coopera, Petra Schmida, Williama Stilesa a Jeanne Watsonovej. Prilákali ma tie mená a chcel som aj niečo zážitkové, ale v tom som sa sklamal. Títo štyria vydávajú časopis WAPCEPC s názvom Person-Centered and Experiential Psychotherapies a workshop pozostával z toho, že nahovárali niekoľko prítomných (nebolo nás viac ako tucet), aby prispievali. Z hľadiska edičnej činnosti to nebolo až také nezaujímavé, veď aj ja som editorom časopisu, ale zážitkový workshop to teda nebol a polovička ľudí odtiaľ postupne poodchádzala. Zdá sa, že svetová asociácia má podobné problémy ako naša organizácia: príspevky do časopisu treba aktívne zháňať. Môžeme sa veľmi tešiť, že v posledných dňoch sa nám sami od seba ponúkli tri články, teda ich autorky. Z hľadiska skupinovej dynamiky bolo zaujímavé sledovať, že traja muži odpovedali jeden za druhým na každú otázku (čiže pýtajúci sa dostal tri odpovede), kým Jeanne Watsonová sa ozvala len občas, aj to počkala, kým sa páni vyhovoria. Dáma počkala. Ja (Hana) som zatiaľ absolvovala aj menej vydarené prezentácie – T.Welscha, ktorý sľuboval iný prístup k diagnostike v PCA. Obávam sa, že jeho inovatívnosť znamenala iba to, že o potrebe diagnostiky, jej metódach a výsledkoch chcel vopred a priebežne hovoriť s pacientom/klientom, čo sa aspoň mne, nezdalo až tak prevratné. Podobne bolo omylom, že som šla na E.Freie, ktorá spochybňovala Rogersovu formuláciu „ak...tak“ Nevyhnutných a postačujúcich podmienok, kým jej niekto z publika nepovedal, že veď to pozmenil sám Rogers niekedy v 60.rokoch tým, že to preformuloval na „predpoklad“.

Ani večerný workshop nebol workshopom ale referátom o metódach a výskumoch. Najprv Beth Freire z University of Strathclyde v škótskom Glasgowe referovala o svojom dotazníku na meranie terapeutického vzťahu. Je to skrátený a prepracovaný dotazník Barretta-Lennarda, ktorý sa jej zdal príliš dlhý a zložitý. Na druhú stranu pridala položky, ktoré merajú aj iné dimenzie než tri ústredné postojové podmienky: spolupráca s terapeutom, dôvera a bezpečie, dynamika moci.

Potom referoval Brad Bryan z tej istej univerzity o svojom výskume rozdielu medzi reálnym a ideálnym obrazom seba. Potvrdila sa im Rogersova hypotéza, že v priebehu terapie sa zmenšuje rozdiel medzi týmito veličinami, nakoľko sa obe približujú k sebe. Zároveň s tým sa znižuje úroveň anxiety a depresie u klienta, z čoho vyplýva, že ak sa terapia zameria na zmenšovanie uvedeného rozdielu, uľahčuje sa tým aj zmenšovanie úzkosti a depresie.

A napokon Jeanne Watsonová stručne opísala niekoľko meracích nástrojov emocionálneho spracovávania. Prvý bol jej vlastný O-MAR, teda Observer-rated Measure of Affect Regulation z roku 2004, druhá Škála prežívania z roku 1986 (Klein et al.), tretia SEE, čiže Scale of Experiencing Emotion (Behr a Becker, 2000) a napokon DERS, ergo Difficulties in Emotion Regulation (Gratz a Roemer, 2004). To bolo všetko.

A bol večer tretieho dňa a nasledoval social dinner, teda spoločenská večera. To, že som si zabudol doma sako, vôbec nevadilo. Bolo teplo a všetci muži boli v košeliach, ja som bol jeden z dvoch s kravatou. Aj inak to nebola veľmi podarená akcia: jednoduchá večera, ktorá mohla len v drahom Grand Hoteli Villa Carpegna stáť toľko peňazí, koľko stála – a koniec. Oznámili nám, že sa ide tancovať niekam ku Koloseu, teda na opačný koniec Ríma, metrom asi 14 zastávok s jedným prestupom a ak si kúpime nápoj, nemusíme tam platiť vstupné. No výborná ponuka! Ale čo naozaj stálo za to, bola scénka dvoch belgických kolegov, ktorí zhodou okolností sedeli predtým pri našom stole: ona hrala Gloriu, on Rogersa a potom viacerých ďalších slávnych terapeutov a parodovali terapeutické rozhovory. A keď skončili pozvali nás na ďalšiu svetovú konferenciu WAPCEPC, ktorá bude o dva roky v Antverpách. Pozýval nás osobne posledný z parodovaných terapeutov Germain Lietaer, z ktorého som z nevedomosti v jednom svojom preklade urobil ženu. Nebol som si vtedy istý, nikde som nevedel nájsť jasnú zmienku o jeho rode a Germain sa mi zdalo skôr ženské než mužské meno. Tak, rozmýšľal som, či sa mu nemám teraz ospravedlniť za to, ale nechal som to tak. Predpokladám, že on o tom ani nevie. Ale na konferenciu s témou Working with anxiety from symptom to self nás pozval aj ďalší Belgičan, ktorý sedel pri našom stole a ktorý, mimochodom, nechal pozdravovať Honzu Kožnara, no proste – nad tým som sa zamyslel: Napokon, prečo nie?

Myslel som si, že v nedeľu dopoludnia budú všetci unavení a budú spať, ale ani nie. Prišli mnohí aj na poslednú prednášku Wernera Waschera, psychoterapeuta z Linzu, ktorý okrem Zucconiho tuším jediný hovoril o politike, teda o politických implikáciách veľkých a výcvikových skupín. Kládol dobré otázky, typu: Aký politický cieľ má tá-ktorá akcia? Kto ju financuje a aké sú jeho motívy? Aké sú zámery, ciele, očakávania a politické názory organizátorov? A podobne, lenže hovoril to tak zmätene, tak sa zamotal nielen čo do obsahu, ale aj čo do poradia premietaných snímok, že to podľa mňa úplne stratilo zmysel. Napriek tomu ho po prednáške obstalo asi šesť dievčat a žien a zaujato s ním diskutovali. Zrejme má starší, fúzatý pán určitý sexepíl.

Ďalší empiricky zameraný taliansky vedec, dr. Cicalini nám potom predniesol plauzibilnú výskumnú hypotézu o koherencii empowermentu a cerebrálnej aktivity, čo dokázal na poctivých údajoch a farebných grafoch – akurát bol na jednom z nich dátum 1993. Tak nevieme, nakoľko to bol aktuálny výskum, hovorili sme si s Martinom.

No a potom už nasledovala záverečná ďakovačka, ako to býva na neštruktúrovaných, nedirektívnych akciách PCA a bola celkom dramatická. Veľa ocenení padlo už pri zahajovaní v stredu podvečer, takže teraz došlo pomerne rýchlo aj na kritické výhrady. Kritizovali najmä domáci a myslím, že celkom oprávnene. A Alberto sa opäť predviedol: urazene poznamenal, že možno bola chyba vôbec usporiadať takú konferenciu. Giovannela (si) (Giovannela Nasta, tá, ktorá bola v prvom rogeriánskom výcviku na Slovensku) ho udobrila niekoľkými bozkami na čelo, ale aj tak, keď sa minú negatívne emócie, majú miesto pozitívne a aj nastúpili. Takže, dá sa povedať: koniec dobrý, všetko dobré.

A korunu tomu nasadil môj kolega Vlado Hambálek, ktorý, keď som po návrate do práce povedal základné veci o tejto konferencii, skríkol: „A veď, vy žijete ! Vy nie ste mŕtvy smer.“ Nuž, veru, nie sme!

PhDr. Ivan Valkovič, PhDr. Hana Smitková, PhD.

Bratislava, 16.7.2010